Jazykový pobyt v Torquay s EF (22.7. - 11.8.2013)

17. srpna 2013 v 19:58 | Dendomačiatko
12.8. o štvrtej ráno som sa konečne vrátila domov po troch týždňoch v Anglicku. Ani neviem, čím začať, lebo sa toho udialo až príliš veľa a chcela by som vám podať čo najviac informácii, ak náhodou o niečom takomto uvažujete.



Najprv to chce úplne prvotné informácie.

Čo je to teda ten jazykový pobyt? V mojom prípade šlo o to, že som šla do anglicky hovoriacej krajiny, kde som chodila do špeciálnej školy danej agentúry, bývala v hosťovskej rodine, chodila na aktivity, exkurzie a poznala mnoho ľudí z viacerých európskych krajín.

Prečo práve jazykový pobyt? Pre jazykový pobyt som sa rozhodla preto, lebo som chcela vyskúšať niečo nové, no to najhlavnejšie bolo pre mňa využiť angličtinu a otestovať sa, ako to budem zvládať sama v rôznych situáciach len za pomoci svojich vlastných schopností a angličtiny. Osobne s angličtinou nemám problém, práve naopak, no čo z toho, keď ten jazyk v bežnej komunikácii nepoužívam a nemám ho ako plnohodnotne využiť?! Naviac žiť v normálnej anglickej rodine a spoznať mnoho ľudí z celej Európy je tiež lákavé.

Pre koho je niečo takéto vhodné? Boli tam osoby prevažne vo veku 14-18, podľa mňa je ideálne ísť na jazykový pobyt od tých pätnástich, ale je to individuálne. Človek musí byť samostatný, prispôsobivý, tolerantný a hlavne sa vedieť pýtať, ak niečomu nerozumie alebo má problém. Rátajte tiež s tým, že nejakú základnú znalosť angličtiny už musíte mať, inak to bude na letisku a pri počúvaní ďalších pokynov problematické. Ako slováci to máme ťažšie, lebo sa nás tam nikdy neprihlási toľko, aby sme utvorili jednu samostatnú skupinu na čele so slovenským sprievodcom. Preto sa musíme spájať s rakúskou skupinou a letieť s nimi z Viedne, čo som však nevidela ako problém.

Aká agentúra? Ako agentúru sme si vybrali EF (www.jazykovepobyty.sk), v porovnaní s konkurenciou sa nám to zdala ako najlepšia voľba. Samotnému objednaniu pobytu predchádzali mnohé telefonáty s tými najpodrobnejšími otázkami a po tejto stránke bolo EF super.

A teraz ako to celé prebiehalo v mojom prípade.

22.7.2013:
Keď nadišiel deň odchodu, bez komplikácii sa to neobišlo. Výnimočne sme letisko v Schwechate hneď našli a blúdenie sa nekonalo, no samozrejme sme meškali a zatiaľčo oco hľadal miesto na zaparkovanie (bacha, platí sa tam), my s maminou sme už miesto stretnutia našli, no nebolo veľa času a tak som musela odísť bez poriadneho rozlúčenia. Slovensko-rakúsku skupinku viedla sprievodkyňa (course leader), mladá rakúšanka Denise, ktorá bola hneď veľmi sympatická a milá. Aj v prípade, že ste nikdy neleteli, by ste nemali mať žiadny problém, skrátka nasledujte skupinu a robte to, čo ostatní. U mňa nastal problém až v duty free zóne, kde sme mali nejaký čas na nakupovanie. Bohužiaľ som akosi prepočula miesto stretnutia. Začala som včas to miesto hľadať, niečo mi utkvelo v hlave, ale nechápala som, čo sú to terminály, gate-y a kto vie čo ešte. Obehala som celú tú časť asi dvadsaťkrát, slzy som mala na kraji, lebo som to už chcela vzdať a ostať tam s neuveriteľný pocitom, že som prvá osoba, ktorá si objedná jazykový pobyt a nakoniec naň ani neodletí, pretože sa stratí na letisku. Ešte k tomu som počula moje meno v rozhlase (so zaujímavým rakúskym prízvukom) s tým, že sa mám niekde dostaviť (myslela som si, že ma už volá sprievodkyňa, až teraz som zistila, že sa ma snažili zavolať naši, ktorí mi v tom zhone nemali kedy dať ešte nejaké veci). Pýtala som sa aspoň dvoch ľudí, kde je to miesto, no aj tak som tam stále blúdila a počítala s tým, že zmeškám lietadlo. Zrazu, neviem akou náhodou, som to s tým svojím klasickým šťastím sama našla. Pridala som sa k skupinke ,,akože nič" a o pár minút prišla sprievodkyňa Denise s tým, že ma hľadala a bála sa. Odvtedy som sa podobným spôsobom strápňovala minimálne. Let bol krátky a prebiehal v pohode, i keď to celé bolo také divné, lebo sa nikto nepoznal a ja som sotva vedela, kto je slovák...

Na letisku v Londýne sme sa už niektorí postupne dávali do reči a spoznávali sa. Cestou autobusom do hostelu som sa kochala rôznymi londýnskymi uličkami a až po pár minútach som sa spamätala, že jazdíme vľavo :D Keď sme prišli do hostelu, hneď sme mali večeru - pizzu, aké originálne (no dobre, priznám sa, že to bola asi druhá pizza za celý môj život, viete si predstaviť tie pohľady?!). Najprv som si tradične sadla sama, no onedlho sa ma chopili celkom zlaté rakúske baby a tak som si sadla s nimi. Potom sme sa mali dohodnúť, ako sa podelíme do izieb. My sme to vyriešili rýchlo a tak sme hneď mohli ísť. Čo sa týka hostelu, boli sme ubytovaní v SafeStay a musím povedať, že som bola príjemne prekvapená. Všetko to bolo veľmi pekne zariadené, i keď na šesť osôb to bola veľmi malá izba. No netrávili sme tam veľa času, lebo ani nebolo kedy a večer sme preliezli okno a sedeli v pyžame na lavičke... Ostatné skupiny z iných krajín boli ubytované v rôznych hosteloch a nie každý s ním bol spokojný, takže bacha na to.




23.7.2013:
Deň sme začali raňajkami, ktoré hodnotím ako úplný priemer a hneď sme vyrazili. Dostali sme lístok na metro na celý deň a ešte sa k nám pridal ďalší sprievodca (activity leader), rodák z Torquay. V podstate sme obehali takú tú klasiku, snáď ani nemá cenu to popisovať... Akurát v Buckinghamskom paláci to bolo šialené, pretože v tom čase Kate porodila, čiže si viete predstaviť situáciu tam, keďže už len na Slovensku to bolo vo všetkých médiach.




Ostal čas aj na nakupovanie na Oxford street, ale na to treba minimálne celý jeden deň, pretože sme stihli obehať len pár obchodov.


Po večeri v jednej malej reštaurácii a chvíľky nakupovania nasledoval London Eye, čo sa mi tiež veľmi páčilo.



24.7.2013:
Poobede o druhej bol už naplánovaný odchod do Torquay, čiže doobedu sme mali čas a mali sme na výber - nakupovanie alebo Madam Tussauds (20 libier). Rada by som šla nakupovať, ale nechcela som, aby to bol môj hlavný program v Londýne, predsa len keď už som tam, mala by som vidieť čo najviac, tak som sa rozhodla pre Madam Tussauds, rovnako ako aj väčšina skupiny. A neľutujem! Úplne perfektné (teda až na také množstvo ľudí), síce na celebrity a moderné slávne osobnosti nie som, ale prišla som si tiež na svoje. Súčasťou bolo aj 4D kino ako čerešnička na torte a ešte aj krátka jazda malým vláčikom alebo ako to nazvať. Každopádne vám to plne doporučujem!



Keďže sa niekto (výnimočne nie ja, ale tiež slovák, haha) vnútri stratil, museli sme naňho čakať a zháňať ho, vyrazili sme o hodinu neskôr. Cesta trvala necelých 5 hodín a celú som ju prespala, čiže ubehla rýchlo. Po príchode do Torquay sme šli do nejakej haly, kde sa všetci snažili zabávať tancovaním a hraním hier... ja vám neviem, ale na mňa to pôsobilo tak falošne. Hlavné však bolo to, že sme čakali na svoje hosťovské rodiny, ktoré si nás mali vyzdvihnúť. Prišli sme tam však podstatne skorej, než o čase, ktorý povedali rodinám. Dostali sme mapu Torquay a list s ďalšími pokynmi, ako aj s menami skupín, v ktorých budeme a učiteľky, ktorá nás bude učiť. Všetci boli unavení, nervózni a zvedaví na rodiny. Tie si šli postupne svojich študentov vyzdvihovať, no mňa si stále nik nevolal. Našťastie netrvalo dlho a nadišiel čas aj na mňa. Zobrala som si kufor a ešte som s jednou pani šla po moju spolubývajúcu. Cestou sme prehodili pár slov a už sme stretli nášho hosťovského otca, ktorý bol hneď veľmi milý. Do auta som skoro nasadla na miesto šoféra, ach ten zvyk :D Celú cestu sme sa rozprávali, úplne bez problémov. Snažila som sa zapamätať si cestu, ktorú nám ukazoval, no prvýkrát po tme je to ťažké. Keď sme prišli, porozprávali sme sa s jeho ženou, opäť veľmi milá osoba, no všetci sme boli unavení a chceli spať. No samozrejme nám to so spolubývajúcou nedalo a museli sme sa rozprávať, lebo toho bolo veľa čo povedať. Tak teda je z Nórska, je v rovnakom veku ako ja, má rodinu v Nemecku, takže hovorí odmalička aj po nemecky a prišla tam s o rok mladším bratom. Bola sympatická, angličtina jej šla, nebála sa hovoriť a tak sme sa minimálne hodinu rozprávali o všetkom možnom. Nakoniec sme však usúdili, že by sa patrilo spať...


A ešte čo sa týka rodín - absolutne sa toho nebojte, nikto nemal s ich rodinami problém, moja bola veľmi milá a zlatá. Bol to pár vo veku cca 30 rokov, mali štvorročného syna a psa. Kupodivu som toho syna znášala dobre a nevadil mi, lebo k deťom nemám práve kladný vzťah. A pes bol v pohode, to je samozrejmosť :D Inak sa mi ale rodina zmenila, čo mi však nevadí, lebo pôvodne som mala bývať ooooveľa ďalej od školy a moja spolubývajúca mala byť zo Švédska. S rodinou a spolubývajúcou som bola veľmi spokojná.

25.7.2013:
Nastal náš prvý deň v škole. Hosťovská mamina nás tam ráno zaviezla autom, ukázala autobusové zastávky, cestu a ďalšie informácie. V škole sme sa roztriedili do skupín, ktorých mená nám napísali predchádzajúci deň. Delili nás podľa toho, ako sme napísali test, ktorý sme robili ešte doma. Ja som bola v skupine s levelom 4, pričom 5 bola najlepšia. Posadali sme si do triedy a stretli našu prvú učiteľku, ďalšia milá a sympatická osoba. Keďže to bol náš prvý deň v škole, vyučovanie bolo skôr o spoznávaní sa. Rozdala nám dve učebnice a EF Passport to Learn, kde sme si všetko zapisovali. Po škole sme trochu pochodili mesto, aby sme vedeli, kde čo je a tak. Potom sme šli na jednu lúku/park, kde nám po desiaty raz čítali pravidlá a hlavne nám rozdali autobusové kartičky, za ktoré sme ešte na mieste museli platiť 45 libier, čo ma trochu naštvalo, ale na týždeň to vychádzalo na 15 libier, čo nie je až tak hrozné na tamojšie pomery a fakt, že sme cestovali autobusom skoro nonstop. Chvíľku sme ešte mali voľno na pláži, kde som si dala zmrzlinu a trochu si oddýchla.

No a po tom všetkom to bolo už len a len na nás, lebo sme sa mali dostať autobusom do rodín. Ja som bola akási spomalená a čakala som celý čas na svoju skupinu, no potom som zistila, že už sme mohli dávno ísť. Šla som na zastávku, čo som si ani nebola istá, či zastávka vôbec je. Mala som nasadnúť na autobus číslo 12, ktorý chodí skoro každých desať minút po hlavnej ceste Torbay Road do časti Paignton, kde som bývala. Keď som nastúpila, vystresovaná som šoférovi ukázala mapu, adresu a on bol taký ochotný a milý, veľmi sa mi snažil pomôcť, dokonca aj niekde volal... Nakoniec vybral presne tú správnu zastávku, na ktorej mám vystúpiť a zvyšok som už mala ísť pešo. Tak som si otvorila mapu a šla. Vyzeralo to nádejne, ale samozrejme to hladko nemohlo ísť. Asi trikrát som sa točila okolo jednej ulice, lebo dve mali rovnaký názov a tak som už mala slzy v očiach zo zúfalstva. Nakoniec som sa dostala na správnu ulicu, no ďalší problém bol ten, že som si dobre nezapamätala ten dom, no našťastie na mňa cestou zavolal môj hosťovský otec. Čakala som, že moja spolubývajúca to zvládla bez problémov a že iba ja som vždy tá jediná, ktorá všade blúdi, ničomu nechápe a je vždy neskoro. Keď som však prišla, rodina mi povedala, že som ich prvá študentka, ktorá sa k nim dostala bez toho, aby im musela volať. Moja spolubývajúca tam stále nebola, vraj nasadla na zlý autobus a stále blúdi, takže sme sa celý čas rozprávali a čakali na ňu.


Nasledovala večera a po nej večerný program - úvodná diskotéka. So spolubývajúcou sme šli spolu, takže sme autobusy zvládli bez problémov. Diskotéka bola fajn, avšak bola to prvá a posledná, na ktorej som mala náladu robiť niečo iné, než sedieť opodiaľ. A takisto aj posledná, na ktorej bola aj moja spolubývajúca, kvôli bolestiam hlavy na žiadne už nechodila. Cestu nazad sme už tiež zvládli, spolu to bolo vždy ľahšie.


O pár dní už autobusy neboli problém a všetko sme zvládali v poriadku, i keď tu bola vec, ktorá mi dosť vadila, hlavne zozačiatku. Na jazykový pobyt som chcela ísť preto, lebo neznášam tábory, hromadné akcie a zbytočné detské hry. Rátala som s tým, že budeme mať školu, sem-tam nejaký výlet, ktorý je v cene a zvyšok voľno. Nie. Na každý deň bolo niečo rozvrhnuté, škola sa striedala ráno a poobede, podľa toho sme mali naplánované aktivity na ráno, poobedie a večer. Začalo mi to liezť na nervy, lebo to neboli normálne aktivity, ale len zabíjanie času ála ,,máme za vás zodpovednosť, takže vás tu drbneme na lúku, robte si čo chcete a o x minút môžete ísť domov/do školy". Hlavne večerné aktivity boli neznesiteľné, pretože noci v prvých dňoch boli dosť chladné a tak sme tam všetci len stáli, triasli sa a čakali na nič. Väčšina ľudí už vtedy ochorela. Fakt ma to štvalo, lebo nikde sa o takýchto programoch nehovorilo a ja som človek, ktorý potrebuje slobodu, vlastný program a občasné ničnerobenie. Naviac sa tam ani nepočítalo so spánkovým režimom, takže sme ráno v autobuse všetci zdochýňali.

Ostatné aktivity, resp. výlety a rôzne exkurzie boli fajn. Šli sme do Dartmoor, čo môže byť veľmi pekné miesto, no počasie nám to zničilo. Taký silný vietor spojený s dažďom som snáď ešte nezažila a tak sme tam boli maximálne 15 minút, lebo sa nič nedalo robiť. Naviac to už nezvládla ani moja imunita a odvtedy som chorá.


Hneď potom sme šli do mesta Totnes, kde som si stihla dať tradičný scone, na nič viac nebolo času.


Navštívili sme Kent's cavern, áno, ide o jaskyňu. Mali celkom zaujímavý program, ktorý síce nebol taký strašidelný, aký mal byť, ale mali to pekne pripravené.


Model Village obsahuje mnohé modely budov, stavieb a miest. Je to zlaté. To je celé. Súčasťou toho bolo aj krátke 4D kino so samou hudbou od Elvisa Presleyho, takže sa mi to páčilo :)



Skúsili sme si zahrať Quasar Elite, čo mi síce absolutne nešlo a moje skóre bolo úbohé, no veľmi ma to bavilo a bola to sranda :D

Súčasťou ,,Fun Packu" za príplatok bol aj vodný park s pár tobogánmi v Paigntone. Ostatní to hodnotili kladne, ja som sa necítila moc dobre a tak som celý čas strávila takto...


Posledný piatok pred odchodom sme mali oddychový nákupný deň v Exeteri.


V sobotu sme zas išli do Cockingtonu, kde je celkom pekné prostredie. S kamarátmi sme si dali tradičný anglický čaj so scone, mne to teda chutilo :)



Keď sme už pri jedle, išli sme aj do reštaurácie na tradičné anglické raňajky. Chutilo mi to, ale neviem si predstaviť to jesť každé ráno, je to až príliš ťažké...


A samozrejme na konci sme mali graduation :) Predtým sme ešte písali test, ktorý som dokašľala, lebo som sa sústredila skôr na to, kedy si môžem zakašľať a utrieť nos... Každopádne na mojom EFCELT diplome som mala dobrý, resp. priemerný výsledok, takže pohodička. A mám tú krásnu čiapočku! :D

Aby ste pochopili, čo som myslela tými zbytočnými aktivitami, tak dokonalým príkladom bol napr. Lounge. Stelesnené zabíjanie času! Len sme tam sedeli, ležali, kecali a čakali na koniec... Radšej sme si mohli dlhšie pospať, ostať v rodine, z tohto bolo úplne jasné, že nás za každú cenu musia mať na očiach.



Ďalšia vec, ktorá ma sklamala, bola pláž (oni tomu nadávali Beach Club). Na more som sa veľmi tešila, ale myslela som, že sa na pláž budem môcť hockedy vo voľnom čase vybrať. Keďže voľný čas nebol, na pláž sme chodili celá skupina a, ako som spomínala, neznášam nútené akcie typu ,,tak teda ideme na pláž, síce je zima a nikomu sa nechce, no je to napísané na papieroch a musíme vás mať na očiach, takže tam ideme" a ,,no detičky, tu je pláž, robte si tu čo chcete, o x minút odchádzame" - to sakra nie je ono, i keď tá pláž bola pekná. Takže nám tam ostávalo len sedieť a čakať, ako vždy... Stokrát viac by som si to užila, ak by som sa mohla s niekým hockedy vybrať na pláž, skrátka si to urobiť po svojom a hlavne sama.



No pardon, ale toto pre mňa nie je ,,ísť na pláž a baviť sa".


A teraz také zhrnutie všetkého...

ŠKOLA A VYUČOVANIE sa mi páčilo. Nebolo to ako klasické vyučovanie, bolo to dosť voľné a väčšinou sme spoločne spoznávali ostatné krajiny, mali konverzácie a debaty na rôzne témy (nie však také tie nudné a nútené dialógy v škole). Sem-tam sme vypracovali nejaké písomné cvičenia. Keďže to bolo také voľnejšie, často sme pozerali rôzne vtipné videá na internete, natáčali sme aj vlastný Harlem Shake a pod. Čo sa mi nepáčilo bolo to, že sme mali až príliš veľa kreatívnych a skupinových úloh, čo nie je moja parketa... Mali sme dve učiteľky, ktoré sa každý deň striedali a obe boli veľmi milé, sympatické a dalo sa s nimi dobre rozprávať. Vyučovanie prebiehalo buď ráno (9:00 - 10:20 -prestávka- 10:40 - 12:00), alebo poobede (13:30 - 14:50 -prestávka- 15:10 - 16:30). Mali sme pár lekcií s iPadom, čo sa mi moc nepáčilo, lebo sme mali točiť videá, nejaká nahrávky, fotky, mňa to proste nebavilo...


No to najhlavnejšie - pracovali sme na projekte. Ten projekt mal byť v podstate reklamou na EF, ktorá sa ukrývala v nenápadných videách o našom jazykovom pobyte. Už na začiatku nás rozdelili do pár skupín (v jednej skupine nemohli byť ľudia z rovnakej krajiny) a skončila som s chalanmi z Nemecka, Nórska a Švédska. Mali sme perfektný nápad, ktorého inšpirácia pramenila u populárneho tagu na Youtube - draw my life. Obetovali sme drahocenný kúsok zo svojho malého voľného času, po škole sme tam ostali a natočili to. Keď už prišlo na upravovanie, zistili sme, že máme problém s formátmi, no tak či tak by sme to nemohli spraviť, lebo sme museli používať špeciálnu primitívnu aplikáciu od EF, kde je to príliš automatické, nekreatívne a dajú sa tam vložiť len pársekundové klipy. Takže sme museli za 15 minút niečo narýchlo spáchať.

STRAVA bolo niečo, s čím som nemala problém. Raňajky a večere sme mali v rodine, na zvyšok dňa nám rodina dávala obedový balíček, ktorý obsahoval vždy nejaké pečivo, jogurt, ovocie a niečo sladké pod zub. Väčšina ľudí sa na to sťažovala, ale ja som s tým nemala až taký problém. Naviac si môžete kúpiť obed v školskej jedálni, ak chcete niečo poriadnejšie. Vždy som sa tešila na večere, všetko mi chutilo a bola som rada, že som vyskúšala pár nových veci, lebo som doť zvláštny typ, čo už nie je vyberavý, no je príliš lenivý skúšať nové veci. Pripravte sa na to, že budete jesť veľa pečiva. Dávajú ho ku všetkému, dokonca aj k cestovinám. Ja nie som veľmi zaťažená na chlieb, takže mi všetky tie sendviče a toasty nevadili. Ku väčšine jedál sme mali šalát a nejedli sme AŽ TAK nezdravo ako som čakala, i keď sme samozrejme párkrát mali pizzu, hranolky či hamburger (mimochodom, zjedla som tam tri hamburgery, moje prvé tri hamburgery za celý život :D). Varovanie! - vyhýbajte sa Poundlandu, lebo toľko sladkostí za jednu blbú libru nikde nenájdete a je málo pravdepodobné, že odtiaľ odídete s prázdnymi rukami :D Ja som sa sladkosťami prejedala, no mali sme toľko aktivít a pohybu, že to na mne nebolo vidno. Ale som rada, že mám zas svoj starý režim.


ĽUDIA, ktorí tam boli, mi dali nádej, že ešte existujú normálne osoby v mojom veku. Naozaj tam nie je žiadny problém sa skamarátiť. Slovákov nás tam bolo asi 9, z toho s tromi som za celý čas neprehodila ani slovo. Najprv som sa s nikým zo Slovenska nebavila, čiže som bola furt v kolektíve s Rakúšanmi a potom prevažne Nórmi, takže som bola nútená hovoriť anglicky a to bolo dobre. Mne pripadá blbé ísť na jazykový pobyt a hneď sa tam dať do skupinky s ľuďmi z rovnakej krajiny a byť s nimi, aj keď si tí ľudia príliš nesadnú. Ja som pozerala na to, ako mi je kto sympatický, či si s ním mám čo povedať a ako je na tom aj jeho angličtina. Najviac som si tam rozumela s nórmi, sú to fakt milí ľudia :) Potom sa aj oni začali baviť viac so slovákmi a takisto som nakoniec spravila aj ja. Bohužiaľ bratislavský prízvuk nemôžem ani cítiť, nech sa na mňa nikto nehnevá, ale je to tak, čiže to bol hlavný dôvod, prečo som so slovákmi najprv nebola, ale nakoniec som to začala ignorovať a bolo to fajn. V mojej skupine boli Nóri, Švédi, Nemci, Španieli, prekvapivo žiadni Rakúšania. Ale skoro všetkých kamarátov som mala práve z iných skupín.

Slováci, rátajte s tým, že tam budete za debilov, väčšina bude mať predsudky a bude zázrak, ak niekto bude vedieť, kde Slovensko vôbec je. Ale prosím, neberte si to osobne a nenadávajte na nich za to. Radšej v škole využite energiu na to, aby ste ostatným o Slovensku povedali viac, lebo tam tá možnosť je. Často vraveli ,,A keď sme jedli Nutellu... vieš, čo je Nutella?" ,,Poznáš Rihannu, Beyonce a ...?" a keď som povedala ,,Á, toto máme tiež v Tescu." ,,Vy máte Tesco???"... Ja som to však brala s humorom, lebo to chápem, skrátka o nás nemajú odkiaľ vedieť, lebo v Európe sme nikto, iba my sme tí, čo z toho majú komplexy a snažia sa tváriť, že Slovensko je významná krajina, pritom celému svetu je jedno, či nejaké Slovensko je alebo nie je... Ale musím uznať, že o Slovensko a slovenčinu mali niektorí záujem (hlavne keď som ich učila slovenské nadávky, haha) a chceli sa dozvedieť viac, predsa len je iné, keď to počujú od niekoho ako som ja, rovnaké to bolo pre mňa keď ostatní vraveli o svojich krajinách, bavilo ma to.

Často nastával problém, že sa rozprávala skupinka ľudí z jednej krajiny a bol tam len jeden človek z inej krajiny (často ja) a teraz bola otázka, či sa tí ľudia budú rozprávať vo svojom jazyku alebo v angličtine... Niektorí boli veľmi ohľaduplní a rozprávali sa v angličtine, i keď som do debaty ani nebola zapojená, to sa mi páčilo a snažila som sa to robiť vždy aj ja, i keď, ako vravím, so Slovákmi som až tak často nebola.

Ako vyzeral taký priemerný deň? Ak sme nemali školu doobedu, väčšinou sme sa stretávali pri Torquay Wheel o deviatej, nasledovali tradične aktivity do dvanástej, potom sme sa najedli (či už v škole, alebo po ceste) a keďže sme mali stále viac než hodinu do začatia vyučovania, chodili sme ešte do mesta (Union Street je od školy veľmi blízko). Vyučovania začínalo o 13:30 a trvalo do 14:30. Potom sme šli do rodín na večeru, ktorá nemala presne určený termín. Po večeri sme ešte mali večerné aktivity, takže sme zas museli ísť k Torquay Wheel, väčšinou o 19:30, niekedy aj neskôr. Končili sme tak, aby sme stihli prísť domov včas, väčšinou o takej desiatej. Ak sme mali školu poobede, program a aktivity stále korešpondovali s časmi vyučovacích hodín, takže sme skoro vždy začínali a končili rovnako. Bohužiaľ ani cez víkendy nás nenechali si dlhšie pospať a takisto sme mali dosť nabité dni...

Diskotéky sú v klube Bohemia a majú to tam poriadne zabezpečené. Všade samí ,,sekuriťáci", alkohol je z baru odložený preč a nalieva sa voda. Dajte si takisto bacha, aby ste prišli domov včas, prípadne svoj neskorší príchod oznámili rodine. Záleží na vašom veku a mieste pobytu, ale pre nás platilo byť doma do jedenástej. Ja som raz po diskotéke ostala vonku s jedným nórom až do pol dvanástej, zmeškala som posledný autobus a nezavolala rodine, preto ma šiel môj hosťovský otec hľadať do mesta, kde ma nakoniec našiel na zastávke, no bolo to šialené a čakala som z toho riadny prúser. On bol však úplne v pohode, pretože až tak nevadilo, že som bola dlhšie, problém bol, že som to nedala vedieť. Našťastie som sa poučila a v ďalších dňoch som už mierne oneskorený príchod dala vedieť alebo som zo zastávky utekala domov ako o život, aby som to stihla :D Takisto som asi týždeň musela posielať smsky mojej rakúskej sprievodkyni hneď ako som prišla domov... spravili z komára somára, ale neprotestovala som.

Čo sa týka zlepšenia mojej angličtiny, tak to teraz neviem posúdiť. Nemyslím, že by som sa za tie tri týždne rapídne zlepšila, skôr ide o to, že som bola nútená rýchlejšie reagovať, skrátka hovoriť a myslieť zároveň. Mlela som celý čas, ústa sa mi nezastavili, lebo angličtinu som potrebovala všade. O to šlo. Najprv som mala problém skombinovať gramatiku a normálny plynulý prejav, proste som robila také banálne chyby, ktoré som nikdy nerobila a nechápala som, prečo ich robím tam (napr. didn't thought). Potom sa to ale vytratilo a už som hovorila zas o niečo sebavedomejšie. Ani s rodinou nebol problém, schválne som sa pýtala, či sa nejak obmedzujú alebo používajú iné, jednoduchšie slová - nie. Pokiaľ však máte slabšiu angličtinu, určite sa nebojte, práve preto, aby ste si tam tú angličtinu zlepšili. Je ale nutné ovládať aspoň základy, nech rozumiete všetkým pokynom a pod., obzvlášť ak cestujete sami.

Nejaké moje postrehy o Angličanoch a ich živote? Všetci Angličania, s ktorými som sa stretla, boli slušní a pôsobili milo. Väčšina je strašne zhovorčivá a keď sa čaká na zastávke, ľudia sa sami dávajú do reči s inými, to sa mi páčilo. Takisto každého púšťajú pred seba (v autobuse, v rade pri pokladni), čo som robila každému aj ja, pretože to tam ľudia ocenili oveľa viac, než tu. V obchode neexistuje, aby tam predavači a pokladníci stvárali to, čo sa deje u nás. Úsmev, priateľské chovanie a milý prístup je samozrejmosťou, tak to má byť. Nie ako tu, kde človeku jasne dávajú najavo, ako ho otravujú... Jediná vec, ktorá ma trošku zarazila je tá, že Angličania nie sú príliš poriadkumilovní, teda aspoň tam, kde som bola. Nesúdim len podľa mojej hosťovskej rodiny, ale celkovo čo som si všimla iné domy. Skoro všetci tam bývajú v domoch, no nejaký udržiavaný trávniček, záhradku s kvetmi a pod. asi nikde nenájdete. Väčšinou majú okolo domu pohádzané rôzne veci a vnútri sa príliš neudržuje ani to, čo sa u nás nazýva základný poriadok - utretý prach a povysávaná podlaha. Nevravím, že sú to špinavé a zanedbané domácnosti, na prvý pohľad pôdobia naopak pekne a útulne, len my si asi na takýchto veciach dávame viac záležať.

Ako by som to zhodnotila na záver? Určite to bola skvelá skúsenosť, na ktorú nikdy nezabudnem. Nevravím, že je to lacná sranda, ale pokiaľ máte tú možnosť niečo takéto skúsiť, využite ju. Neviem, či by som šla niekde znova s EF, pretože to má svoje pre a proti. Ako plus hodnotím to, ako celá tá agentúra funguje a aká je s ňou komunikácia, takisto som bola spokojná aj s ich školou a celým zabezpečením. Nepáčili sa mi však tie zbytočné a nútené aktivity. Takisto aj to, že za veľa vecí si človek mohol/musel priplácať, až som si hovorila, kam tie peniaze šli... Potom je tu ďalšia vec, ktorú ani neviem, ako opísať, ale je to taký ten silený americký prístup ,,jéj, usmievajme sa, všetci sa náramne bavíme, najlepšie leto, sem napíš svoje ciele a choď si za nimi, tu nám ešte vyplň desať dotazníkov, supeer"... Proste keby ste tam boli, asi by ste ma pochopili, na druhú stranu chápem, že je to vec, ktorá sa týka hlavne Slovenska, sme proste iná kultúra.

Každopádne, nech je to ako chce, tie tri týždne ubehli sakramentsky rýchlo (výhoda toľkých aktivít), dokonca by som kľudne ostala dlhšie, no som rada, že som doma a môžem na to v dobrom spomínať :)


A teraz várka fotiek z Torquay...


Union Street


Pri Paignton Pier


Torquay Wheel :)



Výhľad z Torquay Wheel





Cestou do Londýna sme videli Stonehenge


Pokiaľ som niečo v tomto neskutočne dlhom článku neuviedla a zaujíma vás to, kľudne sa pýtajte :)
 

5 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Skříteček2 Skříteček2 | Web | 18. srpna 2013 v 18:30 | Reagovat

Teda, musím říct, že to byla pořádná nálož informací, které jsem ochotně a ráda přečetla, protože mě to strašně zajímá. Usoudila jsem, že bych na nějaký takový jazykový pobyt docela chtěla. Líbil se mi ten váš pokoj v hostelu, takový roztomilý. :) Nevím, jak jsi na tom s angličtinou třeba oproti mně, ale abych pravdu řekla, strašně se bojím, ani ne tak toho, že bych nerozuměla, ale spíš toho, že bych se nedomluvila.

2 Denisa Denisa | Web | 19. srpna 2013 v 10:48 | Reagovat

[1]: Ďakujem, že si to čítala, písala som to tak podrobne práve pre tých, ktorí o tom uvažujú a nevedia, ako to všetko prebieha. S angličtinou by som sa absolutne nebála, tam nikto nerieši, či sa človek hanbí, robí nejaké gramatické chyby alebo nikdy nebol v podobnej situácii, treba skrátka hovoriť čo najviac a hneď sa do toho dostaneš. Môj vnútorný hlas už dokonca hovoril anglicky :)

3 Skříteček2 Skříteček2 | Web | 20. srpna 2013 v 15:43 | Reagovat

[2]: Tak to je super! :) Slyšela jsem totiž, že jakmile začneš i PŘEMÝŠLET v cizím jazyce, už jsi dávno daleko za vodou... :)

4 Denn Kamze Denn Kamze | Web | 26. srpna 2013 v 14:02 | Reagovat

Boží fotky :)

5 Das Das | Web | 30. srpna 2013 v 22:02 | Reagovat

konečně jsem se dostala k tomu, abych článek dočetla :)
Myslím si, že to musí být opravdu velká a dobrá zkušenost. Moje angličtina není zrovna krásná, hlavně teď o prázdninách mám pocit, že neřeknu ani ň, i když ve škole mám dobré známky. :D Já bych se hodně bála do takového projektu přihlásit, mimo jiné kvůli tomu, že mám hrozný talent se ztrácet všude možně.. :D
Taky si myslím, že svou nynější angličtinu dobře porovnáš ve škole, kde uvidíš jak moc jsi dopředu před spolužáky. :)

6 jazykovypobyt jazykovypobyt | 19. září 2015 v 20:07 | Reagovat

Byli jsem přes Balloon agency v Bournemouth a bylo to taky super. Přes školu která pořádá víkendový akce jsme se dostali na Stonehenge taky. Já za sebe může jedině doporučit Bournemouth.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama