Květen 2013

Cestou...

24. května 2013 v 22:37 | Denisa
Nápad na článok je ukradnutý od Das, pretože mám kopec fotiek, ktoré normálne nikde nezverejňujem. Som posadnutá fotením úplne bežných a hlavne blbých vecí. Kľudne vám ukážem svoje SMSky v mobile, e-maily, no keby bol niekto aj na kraji sveta a mal v ruke môj foťák, fotky z mobilu, súbory v počítači a webkové zábery, tak urobím všetko preto, aby som sa tam dostala a tomu človeku to zobrala z rúk. Keď som napr. vonku a spadnem alebo sa poškriabem v kriakoch, tak prvé čo urobím je to, že vytiahnem hocijakú mašinu, ktorá sníma a hneď si odfotím ranu. Nemám tušenie, čo je toto za handicap, ale mám strašné nutkanie všetko fotiť bez rozumného dôvodu. Všetky tieto fotky však nikde nezverejňujem, je to čisto len pre moje uspokojenie, aby som si mohla povedať ,,Á, dobre, mám to zachytené." Na také fotky sa tu ale tešiť nemusíte, pretože toľko rozumu mám, aby som ich nezverejnila. Rovnako ako blbosti rada fotím aj okolie, cestičky či prostredie, kadiaľ prechádzam. Preto som sa dnes prehrabávala v súboroch a ponachádzala množstvo fotiek, ktoré mi viaceré dni pripomenuli. Ešte pripomínam, že vonku chodím sama, tým pádom si môžem všetko okolo do sýtosti fotiť, brodiť sa kriakmi a skúmať zákutia okolia :)

Je tak nádherné si tu len tak sadnúť na lavičku a pozorovať okolitý svet. Jediná vec, ktorá mi vadí, je asi dosť divná, ale ... sú tam ľudia...


A ty si samotár?

5. května 2013 v 10:19 | Denisa
Odmalička si v podstate žijem v takom svojom svete. A nemyslím to ako nejaký citát k bezvýznamnej fotočke o zrkadlo na sociálnych sieťach. Vždy som bola samotárom, preto si vymýšľam vlastný program, trávim čas sama a nevadí mi to. Nikdy som sa však nad tým nepozastavovala a neuvažovala som, aké by to bolo, keby som bola nonstop obklopená priateľmi a trávila s nimi celé dni. Poslednú dobu som ale zistila, že môj spôsob života pre väčšinu ľudí normálny nie je. Keď len tak zbežne odpovedám na otázky ,,Čo si včera robila?", hneď dostanem reakcie ,,A to si šla fakt sama? Bavilo ťa to?" Tu sa zas dostávam k rozdielu medzi introvertom a extrovertom. Zatiaľ čo extrovert potrebuje neustále nové podnety, musí vybiť energiu v nejakej fyzickej práci a keď sa chce baviť, tak sa ide baviť v tom pravom slovazmysle. Introvert považuje za zábavu to, keď sa prechádza po lúke a sedí pod stromom. Ani jeden spôsob sa nedá považovať za nesprávny alebo čudný, ide o to, ako sa človek narodí a čo preferuje.

Keby nebolo školy, tak sa s ľuďmi sotva stýkam. Nepotrebujem sociálny kontakt. Necítim potrebu si hľadať priateľov a zoznamovať sa s ľuďmi. Často mám pocit akútneho preľudnenia. Možno ste to zažili, skrátka ide o to, že vám všetci okolo idú na nervy a vy máte sto chutí použiť granát. Občas sa necítim dobre ani doma, preto si okolo postele obmotám deku (vďaka za vynájdenie poschodovej postele) tak, aby ma ten, kto sem vojde, nevidel. Rada ľudí skôr odpudzujem. Pravdaže, ako každý introvert, aj ja mám miestami extrovertné chvíľky, ale vždy ma to po krátkej chvíli prejde. Introvertizmus nie je choroba, ale uznávam, že toto, čo prežívam ja, možno už je choroba. Keby ľudia prežívali to, čo sa mi deje v hlave, asi by ich porazilo.


Človek by si myslel, že stvora ako ja bude celý deň sedieť doma a fňukať. Neviem, prečo si ľudia myslia, že samotári sa nevedia s ľuďmi skamarátiť. Nie vždy je to pravda. Podľa mňa je skutočným samotárom ten, kto sa tak rozhodne žiť. Ja mám šancu si nájsť v triede kamarátov a chodiť s nimi von, ale NECHCEM. I tak sa však viem baviť podľa svojho. Ostatní považujú chodenie na prechádzky osamote ako bezvýznamnú vec. Pre mňa je však rovnako bezvýznamné len tak sa túlať po sídlisku, rehotať sa a ,,nenápadne" fajčiť vo vchode. Ja som spokojná s tým, čo mám. Respektíve nemám. Skrátka mi to vyhovuje tak, ako je. Nerada sa na niekoho spolieham, nerada som s ľuďmi, cítim sa ako v klietke. Potrebujem samotu, musím cítiť slobodu a takú voľnejšiu ruku. Keď si zmyslím, že niekde idem, tak zoberiem foťák + maximálne ďalšie dve veci a idem. Nestresujem sa, či sa ten druhý so mnou cíti dobre a nemusím si domýšľať, čo si o tom všetkom myslí. Idem si tam, kde chcem a robím si to, čo chcem. Neuveriteľné? Divné? Možno. Ako teda vyzerá môj voľný čas? Rada sa len tak prechádzam, pričom spoznávam nové miesta a to hlavné, môžem fotiť. Tento rok som dostala svoj (vlastný) prvý bicykel, tým pádom sa moje obzory rozšírili. Občas idem na korčule, ale tie sú relatívne nepraktické a rýchlo sa na nich unavím. Chodím aj do mesta, samozrejme sama a samozrejme aj pešo. Popozerám obchody, niečo si kúpim a hneď padám. Nepáči sa mi to tam, nemám rada tých ľudí, necítim sa dobre. Pochopiteľne, najviac času však trávim doma zavretá v izbe. A nie, nenudím sa. V tom je čaro samotárov, nemajú problém si vymýšľať vlastný program, čo je pre väčšinu ľudí celkom oriešok.

Aby sa však nepovedalo, predsa len mám kamarátku. Skôr dobrú priateľku. A to i tak sme sa spoznali len cez internet. Vie o mne viac, než všetci okolo mňa dokopy. Viem, znie to divne, ale poznáme sa dva a pol roka, poslali sme si list, balík, zvládli prvé volania na Skype a píšeme si dennodenne. Delí nás od seba dobrých 125 km a spoločné stretnutie je vo hviezdach. Už by sme to chceli konečne zrealizovať... I tak som rada, že si napriek tým počiatočným trápnym detským hádkam rozumieme, máme si stále čo povedať a navzájom sa chápeme.