Jazykový pobyt v Torquay s EF (22.7. - 11.8.2013)

17. srpna 2013 v 19:58 | Dendomačiatko
12.8. o štvrtej ráno som sa konečne vrátila domov po troch týždňoch v Anglicku. Ani neviem, čím začať, lebo sa toho udialo až príliš veľa a chcela by som vám podať čo najviac informácii, ak náhodou o niečom takomto uvažujete.

 

Už sa to blíži...

16. července 2013 v 11:24 | Denisa
Pamätám si, ako som to počas Vianoc jemným oblúkom naznačovala, a teraz je to necelý týždeň do odletu. Hovorím o trojtýždňovom jazykovom pobyte v anglickom mestečku Torquay, ktorý sa začína už 22. júla! A ja som ešte ani nezačala baliť :D Ale to najpodstatnejšie mám pripravené (v hlave).

Plán je nasledovný... V pondelok 22.7. ma naši zavezú do Viedne, odkiaľ nám to letí. Keďže to do Viedne nie je zanedbateľná vzdialenosť a keď už tam budeme, tak naši si ešte pár dní oddýchnu v Chorvátsku. Ja sa na letisku stretnem so slovenskou skupinou a sprievodkyňou, no a tak sa to všetko začne. Po príchode do Londýna tam ešte dva dni ostaneme, pochodíme pamiatky, obchody atď. Potom nasleduje päťhodinová cesta do konečnej zastávky - Torquay, kde stretneme svoje hosťovské rodiny a dozvieme sa ďalšie informácie. Na druhý deň už pôjdeme do školy a postupne sa všetko uvidí. Niektoré dni sa budeme učiť doobedu, niekedy poobede a niekedy vôbec (kvôli výletom), vyučovanie však vždy trvá štyri hodiny. Už mám adresu svojej hosťovskej rodiny a viem, s kým budem ešte bývať, pokiaľ sa nič nezmení, tak to bude nejaká Švédka v mojom veku. Budem bývať v Paigntone, čo je akoby mestská časť, čiže budem do školy dochádzať autobusom. Trochu sa bojím, že nasadnem na zlý alebo ho zmeškám.

No nič, všetko sa uvidí, až keď bude po tom. Som trochu nervózna, najradšej by som už bola na tom letisku a mala istotu vo všetkom... Ale i tak sa teším!

Čo sa týka blogu, bude to biedne, prednastavila som asi dva články, no aj tak pochybujem, že tam niekto bude chodiť, takže mi to ani nevadí. Ak bude čas a možnosť, tak sa môžem priebežne ozvať na tento blog a podať hlásenie :D Čo sa týka Lady, prvý týždeň doma nik nebude a tak sa o ňu postará sestra, ktorá tu bude chodiť každý deň. Iná možnosť nie je. A chlapci u starkej to zvládnu, až na to, že im na tie tri týždne zruším záchodík a budú musieť chodiť von. Nemal by im to kto čistiť a nechcem, aby to tam hnilo skoro mesiac. Trochu ma mrzí, že zmeškám tri týždne ich mačiatkovských čias, no verím, že si budú naďalej rovnako užívať a že ich po mojom príchode ešte spoznám.

Nuž, užívajte si prázdniny, ja sa najbližšie ozvem až v polke augusta :)

Osvienčim

10. července 2013 v 22:59 | Denisa
V piatok 5.7.2013 sme konečne navštívili koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau. Išla som s ocom a so spolužiačkou + jej rodičmi. Dohadovali sme sa na tomto výlete už niekoľko mesiacov a konečne sa to podarilo zorganizovať.

 


30 vecí o mne

6. července 2013 v 16:55 | Denisa
Inšpiráciou pre tento článok je TAG, ktorý koluje na YouTube. Chcela som sa pokúsiť o niečo podobné :) Budem písať všetko, čo mi práve napadne, veď predsa len to je aj pointou tohto článku, nemá to byť nič usporiadané s veľkým významom. Pôvodne to malo byť 50 faktov, no skrátila som to.

  1. Som veľmi zaťažená na dátumy narodenia a závidím každému, kto je i len o rok starší než ja.
  2. Neprekypujem veľkým sebavedomím a často mám problém nájsť jedinú vec, ktorú mám na sebe rada.
  3. Rada lúštim krížovky a sudoku.
  4. Ešte nikdy som nevidela horor. Nevidím v nich pointu a okrem toho, mňa ani nedesia také veci, skôr sa bojím úplne bežných vecí (napr. pupok, šišky).
  5. V škole som v podstate flákač, úlohy si doma píšem minimálne, cez hodiny iba lúštim krížovky a odmietam sa učiť to, čo ma vyslovene nebaví a považujem to za zbytočné. No učitelia mi veria a pred všetkými mi to akosi vychádza. Zatiaľ.
  6. Krása je veľmi subjektívna vec, i keď málokto asi pochopí, že sa mi napr. páčia malé oči, ryšavé vlasy a drobné nízke postavy.
  7. Nemám rada športy a nenávidím školské telesné výchovy. Na rozcvičke stojím ako socha a keď sa niečo hrá, tak len sedím na lavičke.
  8. Som tak trochu dosť závislá na fotení, skoro všade si beriem foťák a fotím úplné somariny. Veď spomienky...
  9. Nemám rada svojich rovesníkov a nerozumiem si s nimi.
  10. Nemám tiež rada pizzu, hamburgery, koláče a torty. Nebojte, vynahradzujem si to inými nezdravými sračkami :D
  11. Som veľmi, veľmi trpezlivá.
  12. Nenávidím svoje narodeniny.
  13. Celý život žijem v (pravdepodobne mylnej) predstave, že mám asi výnimočné sliny. Nedokážem totiž niekomu dať odhryznúť z môjho jedla alebo mu dať napiť z môjho pohára. Párkrát som bola nútená to urobiť a zvládla som to, no cítila som sa veľmi nepríjemne.
  14. Kedysi mi sestra povedala, že po zjedení jadierok z dyne mi to v bruchu vyklíči a z úst mi budú vyrastať dyne. Verila som tomu.
  15. Moje ruky sú v otrasnom stave. Vždy sú niečím poškriabané alebo porezané, takisto si z nudy a hlavne od nervov hryziem a vyškrabávam kožičky pri nechtoch. V podobne tragickom stave sú moje nohy.
  16. Nikdy nikde nespievam a keď už, tak zásadne ľudovky a dychovky :D
  17. Rada stojím na červenej (ako chodca, pochopiteľne). Niekedy tam stojím aj vtedy, keď je cesta prázdna, pretože sa vždy nad niečím zamyslím a nevnímam.
  18. Už viac než polroka som nezapla televízor.
  19. Som veľký bordelár, poriadok mi v izbe nikdy dlhodobo nevydrží.
  20. Moja sebadôvera je taká malá, že nemám ani žiadne sny.
  21. Nikdy som si so sebou nezobrala zrkadielko (haha, lebo žiadne ani nemám), kontrolovala sa a patlala si na seba rôzne somariny... a neviem si predstaviť, že by som také niečo robila.
  22. Meriam asi 165 cm.
  23. Čo sa týka filmov a kníh, bavia ma REÁLNE veci. Druhá svetová vojna, holokaust, obchod s bielym mäsom, rôzne tragédie, krádeže a vraždy - to je moje. Je to divné, viem, ale sci-fi, fantasy a pod. ma vôbec neberie.
  24. Zbožňujem singapurský, austrálsky a novozélandský prízvuk! :D
  25. Nepoznám asi ani jednu modernú kapelu či speváka. Všetky možné celebrity (celévriti) idú mimo mňa.
  26. Zo všetkého možného oblečenia a doplnkov najviac na svete NENÁVIDÍM kabelky! Všade nosím len rupsaky a rôzne batôžky, prípadne všetko narvem do vreciek. Takisto neznášam nakupovanie topánok (na rok mi kľudne vystačí jeden pár balerínok a botasiek).
  27. V spoločnosti ľudí sa správam veľmi trápne a hovorím úplne odveci, pretože som príliš nervózna.
  28. Grganie mi nepripadá nechutné...
  29. Nikdy som nebola na žiadnom koncerte.
  30. Už štyri roky sa naťahujem s jedným kvázi dotykovým šmejdom, vraj mobilom. Žiadna wifi, android, kvalitný foťák, nič... Síce mám nervy, keď zistím, že ten mobil sám zavolal na 911, i tak som zaň rada, pretože už takto trávim veľa času na počítači a netreba mi ešte ďalší vymakaný telefón, ktorý vlastne ani nepotrebujem...

Cestou...

24. května 2013 v 22:37 | Denisa
Nápad na článok je ukradnutý od Das, pretože mám kopec fotiek, ktoré normálne nikde nezverejňujem. Som posadnutá fotením úplne bežných a hlavne blbých vecí. Kľudne vám ukážem svoje SMSky v mobile, e-maily, no keby bol niekto aj na kraji sveta a mal v ruke môj foťák, fotky z mobilu, súbory v počítači a webkové zábery, tak urobím všetko preto, aby som sa tam dostala a tomu človeku to zobrala z rúk. Keď som napr. vonku a spadnem alebo sa poškriabem v kriakoch, tak prvé čo urobím je to, že vytiahnem hocijakú mašinu, ktorá sníma a hneď si odfotím ranu. Nemám tušenie, čo je toto za handicap, ale mám strašné nutkanie všetko fotiť bez rozumného dôvodu. Všetky tieto fotky však nikde nezverejňujem, je to čisto len pre moje uspokojenie, aby som si mohla povedať ,,Á, dobre, mám to zachytené." Na také fotky sa tu ale tešiť nemusíte, pretože toľko rozumu mám, aby som ich nezverejnila. Rovnako ako blbosti rada fotím aj okolie, cestičky či prostredie, kadiaľ prechádzam. Preto som sa dnes prehrabávala v súboroch a ponachádzala množstvo fotiek, ktoré mi viaceré dni pripomenuli. Ešte pripomínam, že vonku chodím sama, tým pádom si môžem všetko okolo do sýtosti fotiť, brodiť sa kriakmi a skúmať zákutia okolia :)

Je tak nádherné si tu len tak sadnúť na lavičku a pozorovať okolitý svet. Jediná vec, ktorá mi vadí, je asi dosť divná, ale ... sú tam ľudia...


A ty si samotár?

5. května 2013 v 10:19 | Denisa
Odmalička si v podstate žijem v takom svojom svete. A nemyslím to ako nejaký citát k bezvýznamnej fotočke o zrkadlo na sociálnych sieťach. Vždy som bola samotárom, preto si vymýšľam vlastný program, trávim čas sama a nevadí mi to. Nikdy som sa však nad tým nepozastavovala a neuvažovala som, aké by to bolo, keby som bola nonstop obklopená priateľmi a trávila s nimi celé dni. Poslednú dobu som ale zistila, že môj spôsob života pre väčšinu ľudí normálny nie je. Keď len tak zbežne odpovedám na otázky ,,Čo si včera robila?", hneď dostanem reakcie ,,A to si šla fakt sama? Bavilo ťa to?" Tu sa zas dostávam k rozdielu medzi introvertom a extrovertom. Zatiaľ čo extrovert potrebuje neustále nové podnety, musí vybiť energiu v nejakej fyzickej práci a keď sa chce baviť, tak sa ide baviť v tom pravom slovazmysle. Introvert považuje za zábavu to, keď sa prechádza po lúke a sedí pod stromom. Ani jeden spôsob sa nedá považovať za nesprávny alebo čudný, ide o to, ako sa človek narodí a čo preferuje.

Keby nebolo školy, tak sa s ľuďmi sotva stýkam. Nepotrebujem sociálny kontakt. Necítim potrebu si hľadať priateľov a zoznamovať sa s ľuďmi. Často mám pocit akútneho preľudnenia. Možno ste to zažili, skrátka ide o to, že vám všetci okolo idú na nervy a vy máte sto chutí použiť granát. Občas sa necítim dobre ani doma, preto si okolo postele obmotám deku (vďaka za vynájdenie poschodovej postele) tak, aby ma ten, kto sem vojde, nevidel. Rada ľudí skôr odpudzujem. Pravdaže, ako každý introvert, aj ja mám miestami extrovertné chvíľky, ale vždy ma to po krátkej chvíli prejde. Introvertizmus nie je choroba, ale uznávam, že toto, čo prežívam ja, možno už je choroba. Keby ľudia prežívali to, čo sa mi deje v hlave, asi by ich porazilo.


Človek by si myslel, že stvora ako ja bude celý deň sedieť doma a fňukať. Neviem, prečo si ľudia myslia, že samotári sa nevedia s ľuďmi skamarátiť. Nie vždy je to pravda. Podľa mňa je skutočným samotárom ten, kto sa tak rozhodne žiť. Ja mám šancu si nájsť v triede kamarátov a chodiť s nimi von, ale NECHCEM. I tak sa však viem baviť podľa svojho. Ostatní považujú chodenie na prechádzky osamote ako bezvýznamnú vec. Pre mňa je však rovnako bezvýznamné len tak sa túlať po sídlisku, rehotať sa a ,,nenápadne" fajčiť vo vchode. Ja som spokojná s tým, čo mám. Respektíve nemám. Skrátka mi to vyhovuje tak, ako je. Nerada sa na niekoho spolieham, nerada som s ľuďmi, cítim sa ako v klietke. Potrebujem samotu, musím cítiť slobodu a takú voľnejšiu ruku. Keď si zmyslím, že niekde idem, tak zoberiem foťák + maximálne ďalšie dve veci a idem. Nestresujem sa, či sa ten druhý so mnou cíti dobre a nemusím si domýšľať, čo si o tom všetkom myslí. Idem si tam, kde chcem a robím si to, čo chcem. Neuveriteľné? Divné? Možno. Ako teda vyzerá môj voľný čas? Rada sa len tak prechádzam, pričom spoznávam nové miesta a to hlavné, môžem fotiť. Tento rok som dostala svoj (vlastný) prvý bicykel, tým pádom sa moje obzory rozšírili. Občas idem na korčule, ale tie sú relatívne nepraktické a rýchlo sa na nich unavím. Chodím aj do mesta, samozrejme sama a samozrejme aj pešo. Popozerám obchody, niečo si kúpim a hneď padám. Nepáči sa mi to tam, nemám rada tých ľudí, necítim sa dobre. Pochopiteľne, najviac času však trávim doma zavretá v izbe. A nie, nenudím sa. V tom je čaro samotárov, nemajú problém si vymýšľať vlastný program, čo je pre väčšinu ľudí celkom oriešok.

Aby sa však nepovedalo, predsa len mám kamarátku. Skôr dobrú priateľku. A to i tak sme sa spoznali len cez internet. Vie o mne viac, než všetci okolo mňa dokopy. Viem, znie to divne, ale poznáme sa dva a pol roka, poslali sme si list, balík, zvládli prvé volania na Skype a píšeme si dennodenne. Delí nás od seba dobrých 125 km a spoločné stretnutie je vo hviezdach. Už by sme to chceli konečne zrealizovať... I tak som rada, že si napriek tým počiatočným trápnym detským hádkam rozumieme, máme si stále čo povedať a navzájom sa chápeme.

Hudba

26. dubna 2013 v 21:34 | Denisa
Na začiatok by to chcelo nejakú jednoduchšiu tému, aby sa to tu rozbehlo, i keď táto téma pre mňa až tak prostá nie je. Bude sa to teda týkať hudby. Ja vnímam hudbu ako veľmi súkromnú vec. Je to niečo, čo je pre mňa a moje potešenie, preto ľuďom ani nehovorím, aká hudba sa mi páči. Ba čo viac, pre mňa je nepredstaviteľné, aby som počúvala hudbu s niekým, prípadne si niečo púšťala nahlas na verejnosti. Pamätám si, ako som raz čosi počúvala a vzápätí mi do izby niekto vošiel. Vďaka sekavému počítaču mi pár sekúnd trvalo, než som to vypla a síce bola hudba pustená veľmi potichu, aj tak som sa niekoľko hodín ešte triasla. Áno, v podstate pre nič. Ale cítila som sa, ako keby bola odhalená časť môjho ,,ja" a bolo mi to nepríjemné. Preto si hudbu vychutnávam len v noci cez slúchatká pred spaním.

To, čo počúvam, rada charakterizujem ako ,,kostolnú hudbu". Znie to dehonestujúco, no je zjavné, že si trochu robím srandu. Ale faktom ostáva, že väčšina ľudí to tak vníma. Pre nich je to hudba depresívna, smutná, oničom. Chápem, na diskotékach a iných ,,kultúrnych" udalostiach sa toto hodiť nbude, ale keďže som do svojich trinástich rokov hudbu vôbec nepočúvala, tak aj ,,rádiovky" išli mimo mňa. A to som rada. To, čo sa bežne hrá v rádiách, nepovažujem za hudbu, pre mňa sú tie pesničky úplný humus, hlavne kvôli tomu, že sa vytvárajú len za komerčnými účelmi a peniazom. Na to nepotrebujete vedieť spievať ani hrať na hudobnom nástroji, stačí mať kontakty a ste tam. Texty sú často maximálne úbohé a primitívne, v 99tich percentách týchto pesničiek sa spieva predovšetkým o láske. Aké originálne. Ale budiš, nech si každý počúva to, čo mu uši ráčia. Veď práve hudobný vkus sa odráža od toho, aký ste. Preto nie je primerané odo mňa očakávať, že budem počúvať veselé a vtipné pesničky...

Neviem prečo, ale preferujem inštrumentálne skladby. Asi mi vadí ľudský hlas, ako keby to bolo niečo navyše. Aká irónia, pritom práve človek vytvoril hudbu... Často mám teda problém s tým, že hudba sa mi páči, ale spevák mi tam vadí, preto musím hľadať rôzne inštrumentálne verzie, no i tak to nie je vždy ono. Jediné veci, v ktorých mi ľudský hlas nie je proti srsti, sú staršie veci. Áno, mám rada Queen, The Beatles, The Rolling Stones, Elvisa Presleyho... Ale pochopiteľne sa mi zas nepáči úplne všetko. Od Queen-u mám najradšej Bohemian Rhapsody, Is this the world we created a aj Don't stop me now, čo je skôr na také moje optimistickejšie a energetickejšie chvíľky. Od Rolling Stones samozrejme vedie pesnička Lady Jane, trikrát hádajte prečo. Do pozornosti môžem dať pesničku In my life od The Beatles:


Elvis Presley a jeho pesničky Don't be Cruel, Love me tender a Are you lonesome tonight sú mojimi ďalšími favoritmi.


Ďalšia vec, ktorú mám rada, sú soundtracky k filmom. Ešte pred nejakou dobou by som nebola povedala, že to môže byť také pekné. Zatiaľ u mňa vedie soundtrack k filmu Sophiina voľba, o čom by som rada napísala článok. Vďaka tomuto som ako citlivka pokročila - došla som do fáze, kedy ma pri prvom počutí dokázala rozplakať aj hudba. Je to, pochopiteľne, preto, lebo sa mi hneď vybaví dej knižky a smutné scény vo filme. Ak sa k tomu niekedy dostanete, čo pochybujem, tak zo všetkých pätnástich skladieb odporúčam hlavne Returning the Tray, Stingo and Sophie together, Southern Plantation, Aren't all women like you, Song without words,...a vlastne všetky skladby sú pekné. Na Youtube je len jedna skladba, ktorá sa vo filme objavuje vo viacerých obmenách a je preň taká typická.


Trust je trošku smutnejší film a od toho sa odráža aj hudba k nemu. Ale páči sa mi.


Ďalší môj obľúbený film so skvelým soundtrackom je Home/Domov. Keďže je to dlhý film, objavuje sa tam mnoho skladieb a skoro všetky sa mi páčia. Ale neviem, prečo práve táto sa mi páči najviac. Asi vo mne fakt evokuje púšť... Mám rada aj Chemical Food a Home Part 2.


Môj ďalší veľmi obľúbený soundtrack, i keď teraz už až tak nie, je určite ten k filmu Black Beauty/Čierny krásavec. U mňa asi vedie skladba Mommy, v ktorej sa od 0:24 do 0:35 cítim ako... proste tomu hovorím pohladenie na duši. Nádhera.


Yann Tiersen a jeho skladby mám všeobecne rada, ale tie k soundtracku filmu Amelie sú božské. Tento film som síce nevidela, hanba mi, ale tá hudba je krásna. Túto skladbu asi poznáte, teda dúfam:


A mohla by som pokračovať do nekonečna...

Na úvod

29. března 2013 v 15:00 | Denisa
Začnem tradične. Vítam vás teda na tomto blogu. Doteraz nechápem, kde sa vo mne nabrala odvaha ho založiť. Nerada sa totiž s ľuďmi bavím o mnohých veciach, pretože mám na ne často iný (tým pádom divný) názor. Blog je na to v tomto smere celkom dobré miesto a predsa len ma o pár rokov, ak nie aj mesiacov, bude zaujímať, ako som vnímala rôzne veci. Pravdepodobne sa budem hanbiť, ale aspoň budem vedieť, že som sa zas posunula.

Nemám nejaké extra plány, len by som sa tu rada vypísala a pridala nejaké fotky. Tento blog určite nebude denníčkový blog hlavne preto, že môj život je jedna veľká nudná bublina, v ktorej celé dni len premýšľam... A nejako ani nemám potrebu sa vypisovať o tom, že ma štve počasie, koľko sme mali v škole písomiek, ako som zakopla na chodníku, čvachtala sa v mláke v gumákoch a podobne.

Od tohto blogu nič neočakávam, koniec koncov to budú len výkriky do prázdna, ktoré nikoho veľmi nezaujímajú. Párkrát sem asi zablúdia návštevníci z môjho pôvodného blogu o mačkách Lady-Jane a to mi stačí. Predpokladám, že tu ani nebudem prispievať pravidelne. Schválne sa taktiež vyhýbam článku o sebe, pretože nech som to skúšala koľkokrát som chcela, vždy to dopadlo tragicky. Neviem o sebe písať, neviem svoju povahu nejak zhrnúť. Tak či tak, z článkov aspoň sčasti zistíte, aká v skutočnosti som, čo z článkov na mojom pôvodnom blogu až tak vidieť nebolo.

No nič, uvidíme, ako to tu pôjde :)

Kam dál